Kráčam lesnou uličkou plnou šuštiaceho lístia, mokrej hliny a vône jesene. Hanblivé ranné lúče, ktoré už dávno nie sú tým, čím bývali v mesiacoch horúceho asfaltu, mi sajú z líc ubolené slzy. Je mi ťažko, padá na mňa celý svet. Cítim však ako mi na ucho spoza chrbta dýcha ON. Jeho teplý dych vo mne riztopí i ten najzmrznutejší kúsok ľadu a jeho prítomnosť dáva opäť zmysel mojej existencii. Vďaka nemu som dnes o niečo lepšia, o čosi viac človekom.
Viem, že je. Skrýva sa vo všetkom, čoho sa dotýkam, hľadí na mňa zo všetkého, na čo sa pozerám. Ráno ma pohladí teplou dlaňou, ktorá mi padne lepšie ako harmančekový čaj. Odprevadí ma do školy a všetkých opitých vodičov odstráni na opačný koniec planéty. Deň čo deň má pre mňa toľko prekvapení. Do vrecka mi vloží dvadsať korún, o ktorých som vôbec netušila, aby som sa na sekundu mohla cítiť ako najbohatší človek na svete. Neskôr mi dovolí stretnúť kamarátku zo škôlky a dlho sa s ňou rozprávať o ničom. Nikam sa nemusím ponáhľať, veď ON sa o všetko postará. A po zotmení ma už trpezlivo čaká v posteli s bozkom na dbrú noc, pri ktorom mi s úsmevom pošepne, že ma ľúbi. Dokáže to úprimnejšie ako ktokoľvek na svete.
Viem, že je. V kamienku, ktorý si kopem pred sebou, až kým ho nestratím z dohľadu, či v očiach zatúlaného psíka. Noc čo noc tancuje odetý v najrôznejších farbách na vnútornej strane mojich viečok a pripomína mi prvý skutočný bozk, pri ktorom bol tiež. Je ako zrkadlo, čo sa neustále rozbíja na tisíc kúskov a každý z nich ukrýva do ľudí navôkol. Z ich myšlienok, pocitov a nálad si potom skladám svoj vlastný odraz.
A nehnevá sa, že nenavštevujem jeho chrámy a nevadí mu, že občas len tak z rozmaru spomeniem jeho meno nadarmo. Má najchápavejšie oči na svete a ak mu aj náhodou chvíľu neverím, s detskou škodoradosťou ma potkne, pretože vie, že ON jediný ma môže opäť zdvihnúť zo zeme...
Viem, že je. Nestarám sa prečo, nestarám sa odkedy. Odovzdane si líham do jeho náručia a snívam si svoj boží deň.
Komentáre