Sneh bol ešte natoľko čerstvý, že sa z neho nedal ugúľať ani ten najmenší snehuliak. Hoci vločky poletovali len kde- tu a mesto bolo takmer vyľudnené, v diaľke sa dalo celkom ľahko rozoznať útle postavičky. Vybrali sa spolu ruka v ruke na lúku za sídlisko ťahajúc za sebou na striedačku staré drevené sane.
Dve malé deti.
Už sa viac nemohli dočkať prvej spoločnej sánkovačky, už nechceli vyčkávať Martinovho bieleho koňa, ktorý sa tento rok trocha omeškal. Nevadí, že svah nebol dokonalý a že vysoká tráva ešte nezľahla pod ťarchou skutočnej detskej radosti. Že v praskote pod drobulinkými topánočkami mohli len darmo hľadať Ducha Vianoc, aj tak im vtedy bolo najlepšie na svete.
Dve malé deti.
Ich smiech sa rozlieval po lese ako obrovský teplý vodopád uprostred zamrznutej krajiny zázrakov a svojou melódiou roztápal dokonca i zem, po ktorej šľapali. Ich pohľady boli plné znovuobjavených krás všedného dňa, prezradených tajomstiev a dávno zabudnutých boľačiek. Zrazu mali všetko, čo kedy potrebovali, všetko, po čom len túžili, hoci ich nikdy nenapadlo zapriať si to pod vianočný stromček. Mali jeden druhého. Ostýchavo, ako to len deti vedia, sadli si na sane a objímali sa v páse, aby počas jazdy nevypadli. Krikom dávali celému svetu najavo, že pre nich samota neexistuje ani na tej najopustenejšej lúke a keď ich život na konci vysypal do snehu, ostali ležať potichučky vedľa seba, on v jej a ona v jeho vôni. Každé slovko či veta boli zbytočné, každá námaha smiešna. Čím viacej vecí nevychádzalo tak, ako by si to boli prestavovali, tým blo deň krajší a lepší. Zrazu neboli hladní, smädní, ani unavení...
Dve malé deti.
Po zotmení, v čase, keď už mali byť dávno uložení vo voňavých postieľkach a poznať ďalšiu rozprávku z tej hrubočiznej knihy na najvyššej polici, vydali sa hlboko do lesa, aby si tam do snehu vyhrabali jamu na poklad. Ich skrehnuté prsty a červené nosy svedčili o jeho dôležitost, o jeho mieste v ich malých detských životoch. Dávali na známosť všetkým navôkol, že večnosť ich spája a lepí dokopy ako vianočnú retiazku z farebného papiera. Že najskutočnejšia je práve vo chvíli, keď si ju cestou domov sľubobali drkotajúc zubami.
Mapu pokladu nikdy nezhotovili. Vedeli, že miesto, kde ho ukryli, nájdu vždy aj poslepiačky. Nenapadlo ich ani, že dozaista odpláva s prvým odmäknutým snehom do rokliny pod lesom a tam sa stratí medzi ostatnými haraburdami. Uverili na zázrak a uistili jeden druhého v tom, že poklad ostane počas všetkých ročných období a za každého počasia zahrabaný v hrude snehu čakajúc, kým sa poň ruka v ruke nevrátia dve malé deti.
Komentáre
kraasne