O neprestajne a odvekosti...

Vložil mi do ruky klbko z mäkkučkej vlny. Trocha ma to prekvapilo. Nemala som žiaden sviatok a nebolo ani len Valentína, no on mi ho dával naliehavo, s výrazom, ktorý šepkal: "Tu máš! A opatruj ho, pretože znamená viac, než by sa mohlo zdať..."

Potili sa mi ruky, koľko som ho s nadšením stískala. Už som mala najlepšieho priateľa: jeho aj to jeho klbko. Možno bolo celkom nepodstatné, možno, že sa z neho nedal upliesť ani len šál. Bolo však svedectvom čohosi, čomu, hoci som celkom dobre nerozumela, veľmi som chcela uveriť. Svedectvom neviditeľna, ktoré nie je zároveň prázdnom; posolstvom niečoho, čoho sa my nemôžeme dotknúť, no čo sa nás tak často dotýka. Jednoduchej, na chodník nakreslenej lásky.

Klbko som začala nosiť všade so sebou. "Určite jej prekážalo." poviete si. Skutočnosť bola ale celkom iná! Tak, ako sa na začiatku prispôsobilo mojej malej mokrej dlani, prispôsobovalo sa ešte veľakrát vrecku na kabáte, či priehradke v ruksaku. Ochotne a celkom bez frflania. Na oplátku som si aj ja preň vždy našla miesto a pasovala ho tak za svoj jediný talizman. ( To som ešte nemohla vedieť, že na pohľad obyčajné klbko si zaslúži omnoho vznešenejší titul.)

A ubiehali dni, týždne, ba aj mesiace. Čoraz menej som premýšľala o tom, prečo by práve ono malo byť také zázračné. Mnohokrát som si premietala situáciu, keď mi ho dával, spomínajúc si už len matne na výraz v jeho zhavranelej tvári. "Čo tým chcel povedať?" kládla som si z času na čas otázku, márne dúfajúc, že na ňu dostanem správnu odpoveď...

Rovnaké to bolo aj v ten deň. Predierala som sa mestom pomedzi uponáhľaných ľudí a jarmočný zhon na mňa zo všetkých strán doliehal ako hlučná pieseň z rozhlasu. Mala som plnú hlavu obrovských problémov a v taške jedno malé, malilinké klbko. Zrazu som z bočnej uličky začula žalostný detský plač. Z dlane kučeravého dievčatka sa pomaly, ale iste vzďaľoval héliom naplnený balónik. Bral jej úsmev z pier a sen z čiernobieleho spánku. Bral jej radosť, ktorá ešte nestihla dospieť a spolu s hrkotajúcimi kolotočmi vysmieval sa jej zúfalo otvorenej náruči.

Balón som zachytila v poslednej chvíli. Krčiac sa k roztrasenému dieťaťu, dostala som zrazu nápad. Naslepo som začala po vreckách loviť klbko, z ktorého dovtedy neubudol ani ten najmenší kúsoček. Keď som ho nahmatala, z jeho konca som odtrhla toľko, aby som naň mohla pripevniť balónik a dvakrát ho ovinúť okolo útlej rúčky. Mojej malej spoločníčke zanedlho uschli slzy na tvári a rozbehla sa do davu kričiaceho mesta.

A ja? Ostala som sama na rohu ulice, ľútostivo hľadiac na rozstrapkaný konček tenučkej vlny. Cítila som, že spolu s nepodstatnou troškou nite som stratila čosi omnoho dôležitejšie. Ach, ako som sa len hlúpo mýlila!

Dnes už viem, že moje klbko mi môže dať len toľko, koľko si ja sama budem ochotná vziať. Že sa smiem doňho kedykoľvek zamotať, pretože ono robí občas to isté. A nemá byť len pastvou pre oči a nechce byť opatrované ako čínsky porcelán. Tiež sa chce niekedy umazať od čokolády, či skákať so mnou neustále z kaluže do blata. Musím mu to dovoliť, nesmiem sa oň toľko báť...

Stojím v šere polnočného mesta a pod nohami mi potichučky praská tvrdý sneh. Cítim, ako zo mňa vystupujú myšlienky a vytvárajú nado mnou nepriehľadnýoblak hmly. Ľudia naokolo mi pripomínajú len bezduché bábky. Zdá sa, že ani jeden z nich si nevšimol, ako veľmi sa dnes snehové vločky podobajú na hviezdy. Nevadí! Drkotajúc zubami stískam v dlani posledný kúsok vlnenej nite. "Už viem, prečo znamená viac, než by sa mohlo zdať." šepkám ti. Roztvorím ruku a počkám, kým ho vietor unesie preč. Sneží tak husto, až si uvedomujem, že ho už nikdy nenájdem. Napriek tomu sa ti rozradostene vrhnem do náručia a predtým, než ťa pobozkám, utriem ti z kútika úst čokoládu, ktorou si sa pred malou chvíľlu umazal.