Na ulici v našom meste sedí strapatý chlapček a pomedzi slzy hlasno kvíli. Spoza tenkých prstov, ktorými si pridržiava koleno, mu presvitá jasnočervená krv. Jeho plač rozpráva svetu príbeh o bolesti a neviditeľných odreninkách, čo sa zahoja až vo chvíli, keď nám ich niekto strašne blízky pofúka.
Na ulici v našom meste sedí strapatý chlapček. Vie, že dospelosť je sveter, ktorý si obliekame, aj keď nám je ešte priveľký a za slzy sa zatiaľ nehanbí. Mamine horúce pohladenie predsa spolu s nimi osuší aj boľavé srdiečko a život ďalej s rozbitým kolenom pobeží svoju štafetu...
A my už nevieme plakať. Nič nás nedokáže rozbolieť tak veľmi, aby to stálo hoci len za slzu. Sme takí! Dospelí. Utrpenie dusíme pod pokrievkou vlastného ja a len keď sa nik nepozerá, slzami si posolíme svoju polievku. Bojíme sa ostatným ukázať i ten najdrobnejší kúsok našej zraniteľnosti. Máme strach, že v ich očiach klesneme a vôbec netušíme, že oči ostatných sú slepé. Že ich uši sú hluché, slová prázdne a srdcia tvrdé ako skala, pretože ich NIČ nebolí.
Po tvári mi tečie slaný potôčik. Ľahko by som ho mohla osušiť vreckovkou, zaťať zuby a neposlať za nim ďalší. Ja to však nespravím. Vychutnám si ho do poslednej kvapky, keď ho budem plnými dúškami piť zo svojej hornej pery. Len potom svet pochpím, len potom on pochopí mňa. A možno obaja ostaneme nepochopení. Nech!
Aj ja občas nosím sveter, ktorý mi je priveľký a z hrdosti tlačím slzy späť pod viečka. Aj ja často robím chyby. Dlhé rukávy si však vždy vyhrniem tak, aby som dobre dočiahla na svoje slané tajomstvá.
Komentáre
:))