O neprestajne a odvekosti...

_{Skúsme sa spolu nebáť. Zhasnime svetlo a strašidlu pod posteľou dajme to najrozkošnejšie dievčenské meno. Aj po tme uvidíme, ako sa zahanbene červená. Nebojme sa silnej jesennej búrky a celý premočení počítajme blesky. Nevadí, že ich bude nešťastných trinásť, my sa predsa nemáme čoho báť.}

_{Poďme sa vyšplhať po rebríku na strechu nášho paneláku. Tichučko a potajomky. Prechádzajme sa po jej okrajoch, rozprestrime ruky a tvárme sa chvíľu, že vieme lietať. S tebou sa nebojím, že sa mi šmykne noha. Zablúďme hlboko do lesa a dlho nenájdime cestu späť. Nebojme sa divej zvery a pokojne si vychutnávajme to čarovné zotmenie. Už po milióntykrát sa mi zazdá, že je najkrajšie, aké som kedy videla.}

_{Skúsme sa spolu nebáť. Pohádajme sa o tom, kto si domov vezme čiernu mačku, čo nám prebehla cez cestu a potom sa uprostred najhustejšej premávky dlho a sladko udobrujme. Nebojme sa nepozorných vodičov, strach predsa nie je pre nás. Je smiešny a zbytočný, kedykoľvek cítim tvoju dlaň v tej svojej. S tebou sa nebojím nočného mesta a nemám strach z cudzích miest. Nebojím sa snívať, nebojím sa plakať. NEBOJÍM SA ŤA! Ba čo viac, už sa nebojím ani seba samej!}