Bola raz jedna lúka. Možno by sa kadekomu zdalo, že bola celkom rovnaká ako jeho vlastná pichľavá lúka za sídliskom, čo smrdí benzínom a slzami. Možno by kadekomu stačilo niekoľko minút ticha, občasná návšteva vetra, ktorý nám prináša náhlivé správy , alebo pár korún na pivo. Možno sa kadekomu páči trojfarebné svitanie...
Žijeme na lúke. Natlačení vedľa seba a predsa sebe takí vzdialení. Afektovane sa na seba usmievame, aby sme čírou náhodou svojmu susedovi neprestali pripadať tak veľmi zdvorilo a sympaticky. Na lúke je totiž o dobré miesto núdza. Každý sa drží toho svojho, pretože zmena už dávno neznamená život!
Samotná lúka už tiež nie je tým, čím bývala.Kde tu kvietok, no i ten zákonom chránený. Občas sa mi do zorného poľa dostane dokonca strom. Dávno v ňom nikto nehniezdi a pripomína len akúsi spomienku na nepoznané, ale stále je to strom so všetkým, čo k nemu patrí: s kmeňom, korunou a riedunko rozmiestneným lístim. Svojou nahotou akoby sa vysmieval mojej úbohosti. Už hodnú chvíľu čakám, kedy sa naň niekto besí.
Všetci obyvatelia lúky fajčia.Kto vie prečo?!
Okrem toho cvičíme aerobik a jógu, modlíme sa , hrešíme, spíme, zvraciame, prenášame jedn na druhého množstvo pohlavných chorôb a inými bizarnými činnosťami si dokazujeme, akí sme neskutočne civilizovaní. Sme ako motýlie kukly , čo márne čakajú na svoje naplnenie.
Poznám však lúku, kde na každom kroku stretnete ozajstného motýľa.Kde obyčajná kytička z lúčnych kvetov vonia krajšie ako najdrahší parfém. Lúku, ktorá sa v noci hrkálkovo smeje. A hoci je trocha ďaleko, cesta stjí za to.
Možno by sme túto rozprávkovú lúku nemali nechať neobývanú. Možno cítiť, že žijem, je skutočne viac ako len žiť. Možno by sme mali vystúpiť zo svojho vlastného tieňa, aj keď sa to dnes už nenosí. Je najvyšší čas! Ja sa už nebojím, že mi sused nepodrží miesto. Pravdepodobne ho totiž nebudem potrebovať...
A keď ihneď vykročíme, iste ešte stihneme svitanie, čo má milión farieb.
Komentáre
tak toto
Tiež sa mi to veľmi páči
pocit schovaty niekde za tebou